Huascaran má 45 rokov

Rok 1977, o ktorom v prípade albumu Huascaran hovoríme, znamenal vo svete progresívnej a jazz-rockovej hudby mnohé. Za všetko hovorí len tento krátky sumár: Pink Floyd vydávajú album Animals, svoj debut vydáva Peter Gabriel, skupina Yes svoj ďalší album Going For the One. Kanadskí Rush do tejto kolekcie prispievajú dielom A Farewell to the Kings, geniálne trio Emerson, Lake and Palmer v priebehu roka vydáva na pokračovanie Works. Jazz-rockoví Weather Report dopĺňajú mozaiku svojim albumom Heavy Weather a Brand X svoj, priam kultový album Unorthodox Behaviour s nasledovníkom Moroccan Roll.

 

Na našej domácej scéne sa v tom istom roku pripomínajú plodní zakladatelia slovenského rocku. Pavol Hammel vydáva album Stretnutie s Tichom (so štúdiovou skupinou Fermata), Marián Varga sa so skupinou Collegium Musicum v novom obsadení pripomína albumom Continuo. Obaja nestori domáceho rocku zasa v spoločnosti českého gitarového virtuóza Radima Hladíka vydávajú ich spoločný album Na II. programe sna. Z tvorivého ticha sa rodí aj prvý, slovensky spievaný album Deža Ursinyho s textami Ivana Štrpku Pevnina Detstva. Spoza rieky Morava sa Jazz Q prihovára albumom Elegie a vo vtedajšom poľskom kultúrnom stredisku si slovenskí hudobný nadšenci svoje fonotéky obohacujú albumom Pamiec skupiny SBB.

 

Vychádzajúcou hviezdou a čoraz viac si priťahujúcou poslucháčsku pozornosť sa už od roku 1975 na domácej scéne stávala skupina Fermata. Jej dvaja mladí zakladatelia – gitarista a multiinštrumentalista Fero Griglák a hráč na klávesové nástroje Tomáš Berka sa vydali na neľahkú cestu hľadania nového hudobného jazyka v našich zemepisných šírkach. Predovšetkým hudobné pozadie mladého Fera Grigláka mnohé napovedalo už v čase, keď ako šestnásťročný nahráva album Pavol Hammel & Prúdy (1970), kde sa predstavil ako plnohodnotný autor skladieb, ktoré sa v priebehu času stali kultovými. O rok na to ho už môžete nájsť na zadnej strane ikonického dvojalbumu Konvergencie (1971). S Tomášom Berkom, ktorý pôsobil v skupine Ex We Five, kde sa po chopení vedúcej úlohy v kapele začal venovať náročnejším kompozíciám, sa Fero Griglák stretáva v roku 1973. Z tohto stretnutia vzniká ich spoločná Fermata.

 

Ako spomína Tomáš Berka vo svojej knihe Blumentálske Blues, začiatky neboli vôbec jednoduché. Začínajúca kapela, navyše hrajúca inštrumentálnu hudbu nebola na oficiálnej úrovni fungovania vôbec vítaná. Normalizácia bola v plnom prúde. Po tých najelementárnejších problémoch, akými bola ako-tak kvalitná zvuková aparatúra a hudobné nástroje sa však predsa dostali do novovzniknutého, v tom čase ešte provizórneho nahrávacieho štúdia v Hlohovci. V roku 1975 sa skupine konečne darí vydať prvý album. Ako mnohé debuty, aj tento vystihuje proces hľadania, priam vynachádzania svojej hudobnej tváre skupiny.

 

Druhý album skupiny Pieseň z Hôľ, ktorý prichádza o rok neskôr je už o celkom odlišnom prístupe. Fermata sa týmto albumom zamerala na koncepčnosť nahrávky. „Tie tituly boli vymyslené vždy aj trochu z donútenia, v rámci dramaturgického plánu Opusu, ktorý potreboval mať za tým nejakú ideu, o čom to bude. V tomto smere bol veľmi činný práve Tomáš Berka, ktorý – a vďaka nemu sa tieto albumy nahrali – lebo to vedel pekne naštylizovať, napísať žiadosť na Opus, na dramaturgiu a oni to schválili, aby sme to mohli nahrať,“ prezrádza Fero Griglák v úvode nášho rozhovoru.

 

Album Pieseň z Hôľ sa tak stal prvým krokom k tretiemu dielu Fermaty. Po bohatom využití a rozvinutí folklórnych motívov v dravom „mahavishnosvskom“ duchu sa Fero Griglák a Tomáš Berka vydali k jednoliatej a bohatej kompozícii. Konceptom albumu je silný príbeh tragického výstupu Československej expedície na Peruánsku horu Huascaran. Skupina pätnástich horolezcov skonala v skalnej lavíne, ktorá sa odtrhnutím skalného masívu po otrasoch pôdy zosypala. Vo svojej mohutnej sile pochovala dve štyridsať tisícové mestá ležiace pod ňou.

 

Ako však hovorí Fero Griglák: „Hudba bola vždy počiatočná a prvá...“, teda nestretávame sa tu s procesom tvorby ako pri piesňovej tvorbe, keď je, trebárs, prvý text, ktorý hudobník následne zhudobňuje. Veľa napovedá sprievodný text na zadnej strane albumu. Rozdelenie na štyri časti slúži iba ako základný ukazovateľ pre orientáciu poslucháča. Zbytok záleží už len na jeho obrazotvornosti. Zasvätení poslucháči si určite vo svojej pamäti vylovia pocity, ako ich predstavivosť živená hudbou zobrazovala postupný výstup horolezeckej výpravy alebo ich náhly skon či istý povznášajúci pocit v druhej polovici albumu z opätovného výstupu na masív.

 

Pomyselnými refrénmi jednotlivých častí albumu sú isté motívy či nálady charakterizujúce jednotlivé časti albumu. „Komponoval som na klavíri, keďže som klavír aj vyštudoval. Tú inštrumentáciu som tiež z časti nahodil do tej formy, ako je na albume, keďže som doma mal syntetizátor. Tým pádom bola ľahšia robota na tej skúške, keď sme k tomu vážne pristúpili. Ten celkový výsledok bol jasný už aj tam,“ dopĺňa prípravu albumu Fero Griglák. V čase jeho vzniku mal iba dvadsať štyri rokov, čo iba podčiarkuje jeho výnimočnú skladateľskú zrelosť a invenciu priam svetových rozmerov. Album Huascaran je oproti Piesni z Hôľ rytmicky značne ustálenejší a viacej mieri na, takpovediac, prirodzenú Griglákovskú rockovú dravosť. Tej kontruje Berkova vynaliezavá klávesová reč. Obidva elementy tu, koniec koncov, ako na ostatných albumoch, nachádzajú prirodzenú rovnováhu a súhru.

 

Albumu predchádzali náročné skúšky a do štúdia prichádzali autori s ucelenou myšlienkou, avšak aj tam vznikali nové nápady: „Je to tak. Ale samozrejme, že pri nahrávaní, pri mixáži a nahrávaní playbackov sa vždy niečo dohralo. Na Huascarane je však aj spev, brat Karola Oláha, Peter, ktorý tú časť, ktorú dnes hrám na gitare naspieval. Na nahrávke sa toho zúčastnil práve on kvôli tomu, že mal pekný hlas, bol to taký Beatlesák a fantasticky spieval Johna Lennona. Ten jeho hlas mi to evokoval, chcel som tu jeho farbu hlasu počuť. Aj keď to nemá text, je to len taký polosketch, ale myslím si, že to zaspieval veľmi pekne.“

 

Na albume sa okrem dvoch hlavných protagonistov Fera Grigláka a Tomáša Berku predstavil mimoriadne talentovaný bubeník Karol Oláh. So skupinou Fermata nahral všetky nasledujúce albumy až do roku 1984, kedy, bohužiaľ, tragicky zahynul. Jeho fenomenálny hudobnícky talent, ako spomína Fero Griglák, sa však neprejavoval len za bicou súpravou: „Okrem toho hral aj violončelo. Karol si však natoľko vážil svojho profesora violončela, ktorého oslovil, či by nám to na albume nenahral. Karol to následne hrával naživo, aby sme zachovali autenticitu toho albumu.“  V rytmickej sekcii ho doplnil rovnako famózny Laco Lučenič na basgitare. V tom čase sa ako jeden zo zakladajúcich členov vrátil do Fermaty s novým nástrojom a aparatúrou. Basová gitara Rickenbaker dodala albumu nezameniteľný zvuk a výnimočné hráčske schopnosti Laca Lučeniča ju povýšili priam na sólový nástroj. (Pozorní poslucháči si môžu tento ikonický Rickenbaker vypočuť aj na albume Faust a Margaréty Pavla Hammela alebo na debutovom albume Modusu.)

 

Ešte pred vydaním nahratého albumu sa odohrala jeho koncertná premiéra v koncertnej sieni Vládnej budovy v Bratislave. Polovicu vtedajšieho publika, ako spomína Tomáš Berka vo svojej knihe Blumentálske Blues, tvorili skalní fanúšikovia skupiny. Podľa jeho slov dopadla výborne. „Áno, na platni sme boli obmedzení. Jedna strana platne mohla mať maximálne 22-23 minút, aby bola zachovaná kvalita,“, dopĺňa Fero Griglák. „Na koncertoch, v skladbách 80 000 alebo Solidarita sme však mali priestor na sóla. Sú tam gitarové, flautové sóla, ktoré sme robili ad libitum. Boli tam jasné signály, kedy bolo treba končiť. Vrátili sme sa k motívu a pokračovali k ďalšej časti skladby. Koncerty boli samozrejme vždy dlhšie,“ pokračuje. Spomínaná koncertná premiéra spojená s nadobudnutým renomé skupiny určite prispela k úspechu v predajnosti, ktorý sa na tomto hudobnom poli opakoval len po niekoľký raz od vydania dvojalbumu Konvergencie na konci roka 1971. Huascaran dosiahol nedlho po vydaní vyše 150-tísic predaných kópií. Podľa portálu Discogs sa album dočkal v priebehu štyroch rokov ôsmich opakovaných vydaní, čo o dopyte po ňom veľa napovedá.

 

Huascaran teda oslavuje 45 rokov, na čo sa Fero Griglák pri našom rozhovore pousmeje: „Hrozne rýchlo to ubehlo...“, hovorí. No aj po rokoch udržal svoju dravosť, vitalitu a výnimočnosť. Celkom určite aj pre nesmiernu precíznosť, s akou bol tvorený, nahrávaný a nakoniec aj prezentovaný. Je tiež dôkazom, že kvalitná hudba nepozná hranice. V rôznych skupinách hudobných nadšencov na sociálnych sieťach som Huascaran, v prítomnosti ďalších domácich albumov tých čias, nachádzal v rôznych kútoch sveta. Zberatelia a poslucháči progresívnej hudby ho mali vo svojich fonotékach v Austrálii, Južnej Amerike či Kanade. Azda najväčším dôkazom výnimočnosti tohto albumu je to, že v spoločnosti ďalších diel Fermaty vyšiel pred pár rokmi aj v audiofilnom vydaní v Japonsku. V novom re-edičnom vinylovom vydaní sa album dostáva na naše pulty aj dnes. Aj takýmto spôsobom pokračuje cesta albumu ďalej.

 

Autor: Samuel Ivančák (november 2022)