70 rokov života s hudbou. Fero Griglák oslávil životné jubileum

Muzikantský príbeh Fera Grigláka je ojedinelým a celkom jedinečným zjavom na našej domácej hudobnej scéne. Svojim dejom je však ako vystrihnutý z celkom iného sveta, z toho za železnou oponou. Mal iba šestnásť rokov, keď vstúpil do vedúcej línie práve sa rodiacej rockovej scény a od rodičov ho museli prísť vypýtať, aby mohol ísť koncertovať s kapelou Prúdy.

Najprv fanúšik, potom člen

Začiatok jeho celoživotnej cesty s hudbou začal už vo veku piatich rokov. Rodičia ho prihlásili na hodiny klavíra do ľudovej školy umenia, odkiaľ sa neskôr dostal aj na bratislavské konzervatórium. Začal sa učiť na hoboji, no prestúpil na klasickú gitaru. Jeho púť s gitarou, nástrojom, ktorým sa zapísal všetkým fanúšikom do duše sa začala, keď mal dvanásť rokov. Kúpil mu ju starý otec. „Už počas prázdnin som sa naučil niekoľko akordov, aby som mohol opaľovať kočky na dvore.“, spomína Fero Griglák v knihe Slovenský bigbít (Ľuboš Jurík, Dodo Šuhajda, Slovart, 2008). Niet gitaristu, ktorého by v jeho začiatkoch neovplyvnili veľké mená svetovej scény. Inak tomu nebolo ani v prípade Fera Grigláka, ktorého veľkými vzormi boli ikony jeho generácie – Jimmy Page, Jimi Hendrix a George Harrison. „Mama mi priniesla z Viedne singel Led Zeppelin Good Times, Bad Times a keď som si to vypočul, povedal som si, to je niečo šialené, to musím zvládnuť.“, približuje. Inside of Fire bola jeho prvá kapela, s ktorou aktívne vystupoval a popri prevzatom repertoári skupín The Kinks, The Equals alebo The Troggs sa už vtedy prezentoval aj vlastnými kompozíciami.

„Veľmi som obdivoval piesňovú tvorbu Prúdov. No nikdy by mi nenapadlo, že sa raz do tej skupiny dostanem, bola to v podstate náhoda.“, spomína v koncertnom filme skupiny z prelomu tisícročí. Keď sa v roku 1969 nachvíľu rozpadli, Pavol Hammel sa začal obzerať po nových spoluhráčoch. Fero Griglák sa mu zapáčil ihneď a spolu s ním angažoval aj zbytok jeho kapely. Mladý a talentovaný gitarista tak dostal prvý priestor pre nahrávanie vlastnej tvorby. Svoj už vtedy vyzretý skladateľský kumšt prejavil na rovnej polovici skladieb albumu Pavol Hammel & Prúdy (1970). Mnohé z nich sa stali evergreenmi – Stromy, Koče plné ruží, Princezná Zlatovláska či dokonca najznámejšia Medulienka, ktorá v éteri zaznieva pravidelne dodnes aj s bravúrnym gitarovým sólom. To bolo na míle vzdialené všetkým vtedajším hráčom. Technickou čerešničkou je fakt, že v skladbe Abrakadabra v slovenskom rocku ako prvý použil efekt Wah-wah (známe ako „kvákadlo“). Pritom všetkom nemal ani osemnásť rokov: „Keď sme mali koncerty, Paľo Hammel ma bol vypýtať od rodičov, aby ma pustili. Musel sa za mňa zaručiť.“, spomína. „Keď sme išli s Prúdmi na hudobný festival do Vina del Mar v Chile, tak si ma ktorýsi člen kapely musel zapísať do pasu.“

Pavol Hammel, spoluhráč, dlhoročný kolega a priateľ
„Myslím, že Fero Griglák bol najväčší gitarový objav tých rokov. Všeobecne ale aj pre mňa, jeho talent ma doslova uchvátil. Bol aj autorsky činný a tak sme skoro okamžite nahrali aj album Pavol Hammel & Prúdy v roku 1970. V tom čase sme spoločne zložili aj Medulienku, ktorá ma dodnes preslavuje. Mal 16-17 rokov a bol svojim spôsobom veľmi vyzretý hudobník, aj ako hráč aj skladateľ. Bol pre mňa adekvátnou náhradou v novej zostave kapely. Je zaujímavé, že po odchode z Prúdov vznikla vždy dobrá kapela – či už Collegium Musicum alebo jeho Fermata. No a práve s touto kapelou sme nahrali azda môj najlepší album Stretnutie s Tichom. Tam hrá suverénne naprieč všetkými skladbami krásne sóla. Čo si cením – a je to u neho typické, že keď vymyslí sólo, tak on ho aj na koncertoch zahrá do poslednej noty, absolútne presne. Nie je to bežné u každého gitaristu... Bolo tomu tak v priebehu rokov, ale najmä v súčasnosti si svoje pôsobenie bez Fera Grigláka neviem predstaviť. Napríklad pri koncertoch Prúdov alebo Zelenej Pošty.“

Gitarové umenie Fera Grigláka sa nedalo prehliadnuť a tak sa po vyše roku pridal na pozvanie Mariána Vargu ku skupine Collegium Musicum. „Chcel som sa vyvíjať ako inštrumentalista, ako sólový gitarista. To boli moje ambície a tak som ponuku prijal.“, približuje. „Na Collegium Musicum som sa chodil pozerať s úctou a veľkým obdivom. Mal som osemnásť rokov a zrazu som hral s takými esami ako Marián Varga, Fedor Frešo a Dušan Hájek.“ Kvarteto nahralo výnimočný dvojalbum Konvergencie (1971), jednu z najzásadnejších nahrávok domáceho art rocku. Fero Griglák tu zažil ďalší zo svojich slávnych momentov a zažiaril sebe vlastným spôsobom. Jeho sóla znejú naprieč albumom a v kompozícii Suita po Tisíc a Jednej Noci predviedol fantastickú gitarovú gradáciu. Je to živá nahrávka, ktorá verne zachytáva aj famóznu spätnú väzbu zosilňovačov a neopakovateľnú atmosféru koncertov. K piesňovej tvorbe sa vrátil na tretej časti albumu Piesne z kolovrátku: „Zahral som jednoduchý gitarový motív, no Marián Varga ho zharmonizoval a zrazu to dostalo inú dimenziu. Na mnohých skladbách sme robili kolektívne a od prvého nápadu spolupracovali.“ Collegium Musicum bolo pre Fera Grigláka veľmi dôležitým a inšpirujúcim obdobím. Počet koncertov bol však priamou úmerou vtedajšej sláve skupiny a na novú tvorbu nebolo veľa priestoru. Preto sa rozhodol kapelu opustiť.

Čarovná Fermata

Húževnatosť a nasadenie, ale aj túžba po sebarealizácii vyústila do založenia dodnes jedinečnej kapely Fermata. Tento rok oslavuje 50 rokov svojej existencie. Hudobným a skladateľským partnerom sa stal vynikajúci hráč na klávesové nástroje Tomáš Berka. Spoločne začali raziť celkom novú cestu na poli domácej art a jazz rockovej hudby. Práve v tom istom čase vo svete začali čoraz viac znieť mená ako Mahavishnu Orchestra alebo Weather Report. Jazz sa snúbil s rockom, boli až po okraj naplnené geniálnymi hudobníkmi a začali rúcať zaužívané podoby inštrumentálnej hudby. Inšpiračný základ bol jasný a Griglák s Berkom na ňom postavili mimoriadne silný základ svojej budúcej tvorby. Za vyše desať rokov intenzívnej spolupráce vytvorili sedem jedinečných albumov, ktoré si dodnes držia svoje rešpektované postavenie. Každým albumom posúvali hranice svojich inštrumentálnych aj skladateľských schopností. Kým na tom prvom Fermáta (1975) čerpali zo spomínaných svetových inšpirácií, na nasledujúcej nahrávke Pieseň z Hôľ (1976) sa odpútali a celkom nezvykle a koncepčne spracovali ľudové a folklórne motívy do dravej jazz rockovej podoby, ktorá v tom čase u nás nemala obdoby.

Tomáš Berka, spoluhráč, dlhoročný kolega a priateľ

„Ale nám to ubehlo. Je to už pekných pár rokov, čo ma Feri Griglák považoval za nechutne starého muzikanta. Nielen mňa, aj môjho spolužiaka Vargu, či Hammela, Freša, Ursinyho a všetkých, čo sme v polovici šesťdesiatych rokov začali s koncertným „big beatom“. Keď sme sa dali dokopy a založili Fermatu, mal sladkých devätnásť, a ja otrasných dvadsaťpäť. Videl to svet? Feri mi vstúpil do života bez zaklopania. Nie žeby mi rozkopol dvere na ateliéri, len mi stručne odkázal, že sa musíme stretnúť. Tak sme sa ráno na záhrade u Štajna stretli, a po chvíli bolo vymaľované. Po odchode od Hammela, a následne aj od Vargu, padla voľba na mňa. Potreboval niekoho, kto mu poskytne klávesové a kompozičné partnerstvo pre jeho sólistické ambície. A tak sme spolu následne strávili trinásť rokov na stovkách koncertov a v nahrávacích štúdiách. Boli to roky divoké, dobrodružné, ale zároveň naplňujúce a tvorivo úspešné. Aj vďaka Ferovi Griglákovi, som si vychutnával dlhodobé rockerské výslnie. Nečakanú smrť nášho dlhoročného bubeníka Karola som však nerozchodil – nebyť tejto tragédie, určite by sme spolu hrali naďalej Po mojom vstupe do sveta filmu, sme však na seba nezanevreli a stretávame sa v jeho nahrávacom štúdiu dodnes. Trochu sa skľudnil a na môj vkus vedie príliš zdravý život – ale ušetrenú energiu aspoň zmysluplne investuje do novej tvorby. Po ôsmom spoločnom albume „Blumental Blues“ práve chystáme ďalší – možno rozlúčkový. Ale zase... Feri - dovoľ, aby som si na Tvoju sedemdesiatku nerestne pripil, a zaželal Ti ďalšie roky radostnej invencie a gitarovej ekvilibristiky. Na zdravie!“

Tretím albumom Huascaran (1977) Fermata dosiahla jeden zo svojich vrcholov a zároveň sa najviac preslávila. Stojí na silnom príbehu československej horolezeckej výpravy s tragickým koncom. V čase jeho vzniku mal Fero Griglák len dvadsaťštyri rokov, čo iba podčiarkuje jeho výnimočnú skladateľskú zrelosť a invenciu priam svetových rozmerov. Huascaran je esenciou jeho prirodzenej rockovej dravosti, ktorej kontruje Berkova vynaliezavá klávesová reč. Obidva muzikantské elementy tu koniec koncov tak, ako na ostatných spoločných albumoch, nachádzajú prirodzenú rovnováhu a súhru. Po Collegiu Musicu sa Fermata stala kapelou, ktorá bola minimálne v stredoeurópskom priestore tej doby vrcholným zoskupením so špičkovými hráčmi.

Séria jedinečných albumov pokračovala dielami Dunajská Legenda (1979), Biela Planéta (1980) a Generation (1981). Popri tom sa príležitostne stávala štúdiovou skupinou Pavla Hammela, s ktorým nahrali albumy Stretnutie s tichom (1977) alebo Dnes už viem (1983) a na ďalších albumoch sa Fero Griglák podieľal aj ako spoluautor skladieb. Všetky nesú svoj jedinečný rukopis premysleného pesničkárstva a to niekedy navyše aj s veľkým popovým charakterom. (Jednu neprávom zabudnutú Griglákovskú perlu Ľúbené, stratené nájdete na albume Prúdy 1999.) A hoci sa Fermata od počiatku sformovala ako inštrumentálna skupina, s albumom Ad Libitum (1984) prišiel aj spev. Svojim poňatím aj prepracovaným obsahom je v diskografii skupiny výnimočný. Stal sa však na niekoľko rokov posledným albumom kapely. Náhlou a tragickou smrťou bubeníka Karola Oláha sa Fermata na niekoľko rokov odmlčala. Pripomenula sa až začiatkom 90-tych rokov, síce už bez Tomáša Berku, no predsa silným albumom Simile. Fero Griglák dospel k tvrdšiemu rockovému soundu, ktorý magicky rozoznel aj jeho ikonickú skladbu Spomienka na Amsterdam. V priebehu rokov 1994 až 2005 doplnili pestrú hudobnú mozaiku albumy Real Time, X a Next.

V októbri 2019 vyšiel vynikajúci album Blumental Blues, ktorým Fero Griglák nadviazal na to najsilnejšie, čo za desaťročia vytvoril. Spojil na ňom po rokoch tvorivé sily s bývalým kolegom Tomášom Berkom. Autorský tandem však ešte svoje kapacity nevyčerpal: „Pracujeme na hudbe s pracovným názvom Backstage. Jedná sa o to, že v minulosti sme s Tomášom tvorili aj mnoho scénickej a filmovej hudby. Veľa sme jej pripravili do Košického štátneho divadla, pre Stanislava Párnického. Tento archív mal doma Tomáš a pred vyše rokom si to vypočul a povedal, že by bola škoda tieto nápady nevyužiť.“, prezradil v nedávnom rozhovore.

Peter Schön (26), hudobník, znalec tvorby a fanúšik

„Tak ty si ten mladý, čo písal Fedorovi?“ – vo dverách trenčianskeho klubu poznamenal gitarista Fermaty. On o mne vie - v duchu som si pomyslel. Ten František Griglák, ktorého som ešte pred pár hodinami počúval cestou domov zo školského výletu v starom discmane, kde bol rokmi ohratý Huascaran, zdedený po mojom bratrancovi. Postupne sa mi zo seba podarilo vysúkať súhlas. Ostýchavo som mu podal knihu o Collegiu. Spolu s Fedorom Frešom ju súhlasne podpísali, dokonca s venovaním. V ten večer som bol určite jediným dvanásťročným návštevníkom ich koncertu. Keď som po tomto zážitku cestoval nočným spojom domov, bol som prakticky rozhodnutý, že sa stanem hudobníkom. Platne, na ktorých tento mág hral, sa zapísali síce postupne – ale zato úplne – do mojej mladej duše. Štýlovo dosiaľ neuchopený rukopis, na jednej strane hendrixovská abstraktnosť sól, na druhej strane meritórny jazyk folklórnych motívov. Niečo tak domáce, a zároveň svetovo známe. Nenapodobiteľné, a pritom samozrejmé. Naše - moje. Ďakujem.“

Ako sa stal z princa kráľ

Hudobná púť Fera Grigláka má aj niekoľko odbočiek a zaujímavých spoluprác. V roku 1976 si s Fermatou zaspieval aj Meky Žbirka. S Tomášom Berkom mu zložili dvojicu skladieb Tvár a Môj Vlak, s ktorou dokonca vystúpili aj na vtedajšej Bratislavskej lýre. Druhú polovicu 80-tych rokov naplnili zaujímavé hráčske ale aj producentské spolupráce s Marikou Gombitovou alebo Robom Grigorovom. Na svoju budúcu populárnu dráhu prakticky pred pripravil Pavla Haberu, ktorý bol speváckym hlasom v skupine Avion. Zanechali však po sebe len niekoľko veľmi vydarených skladieb. Neskôr sa dotkol aj tvrdého hard rocku so skupinou Pressburg, ktorej rozbiehajúcu sa dráhu stopla náhla smrť speváka Karola Vilčeka. S Pavlom Horváthom a Pecim Uherčíkom sa spolupodieľal na skladbe Loď do Neznáma, ktorá rozoznela aj námestia novembra 1989. No a kto by nepoznal náš vianočný evergreen Každý deň budú vraj Vianoce? Pieseň Mariána Kochanského zaranžoval a odel do krásne klenutej rockovej skladby. Posunul ju tak na celkom iný level a aj po rokoch z jej atmosféry nič neubudlo, práve naopak. V priebehu rokov bol Fero Griglák neodmysliteľná súčasť príležitostne oživených zostáv skupín Prúdy aj Collegium Musicum, vrátane Fermaty.

Bohatá hudobnícka dráha Fera Grigláka dokazuje, že aj v prípade tých najtalentovanejších hráčov nestačí iba samotný talent. To, čo ho definuje, je neustále posúvanie vlastných schopností a hraníc, doháňanie húževnatej predstavy dokonalosti. Naprieč bývalým Československom by sa našli desiatky gitaristov, pre ktorých sa stal Fero Griglák vzorom a gitarovým hrdinom, ku ktorému mohli vzhliadať a zároveň ho zažiť na koncertných pódiách. To je pre hudobníka určite tou najväčšou poctou. Jeho muzikantský príbeh však skutočne evokuje prerod princa na kráľa. Do slovenského bigbítu prišiel len o niekoľko rokov mladší ako jeho slávni kolegovia – Marián Varga, Fedor Frešo či Dežo Ursiny. Tí už, žiaľ, hrajú na nebeských pódiách a z pomyselného princa sa dnes stal skutočný kráľ, ktorý ako jeden z mála, po boku Pavla Hammela stále nesie a zosobňuje túto jedinečnú časť nášho domáceho hudobného sveta. Stále neochvejne suverénne, sebaisto, s nezameniteľným imidžom a najmä rukami čarujúcimi na hmatníku gitary.

Autor: Samuel Ivančák pre časopis .týždeň (september 2023)