Real Time (1994)

V roku 1994 nahrala Fermata deviaty album Real Time. Materiál sa rodil pozvoľne. „Mali sme čas, neponáhľali sme sa,“ spomína Martin Hanzel. „Boli obdobia, keď sa nerobilo nič, potom sme sa dali dokopy a niečo porobili. Fero zavolal na dve pesničky Paľa Horvátha, čo je ďalší dôkaz jeho náklonnosti k piesňovej tvorbe,“ spomína. Anglické texty napísal Braňo Jehlár, spevák skupiny Bager, výrazného rockového tria s gitaristom Viktorom Kočiščákom (neskôr hral u Roba Grigorova).

Album Real Time je opäť dôkazom posunu v Griglákovom hudobnom univerze a ďalším dôkazom zmeny jeho paradigmy. Naplno sa ponoril do sveta inštrumentálneho rocku, definovanom napríklad Joeom Satrianim, ale to spomínam len pre orientáciu, kde približne sme. On sám však zostáva spoľahlivo svoj. Samozrejme, nebol by to Griglák, keby jeho linky nezabehli do charakteristických fráz a postupov, ktoré nesú jeho výraznú a žiarivú pečať. Novinkou je použitie ústnej harmoniky (Erik „Boboš“ Procházka) v impozantnom „otváraku“ Long Way. A ako sme si už u Grigláka a Fermaty zvykli, nasleduje kontrastná skladba Returns s krehkou akustickou, možno trochu renesančnou atmosférou a nádhernou melódiou v druhej časti aj s nečakanou harmonickou pointou, ktorá je jedným z najkrajších kúskov albumu.

Skladbami Somedays a Living Your Lives, ktoré naspieval Pavol Horváth (bývalý basgitarista a spevák Tublatanky) pripomína Fero Griglák svoju piesňovú identitu a aká je škoda, že je v rámci jeho diskografie v tieni jeho inštrumentálnej tvorby. Tá prvá svojou členitejšou textúrou trochu pripomenie Rush, samozrejme aj vďaka Horváthovmu vysokému vokálu. Tá druhá je pekný AOR – „adult oriented rock“ s dramatickými syntetizátormi a „škótskou“ (gajdy zvukovo pripomínajúcou) medzihrou. Že má Griglák rád boogie, dokazuje na tomto albume odpichovkou Blue Monday, ktorá akoby pripomenula Scotta Hendersona. A logicky sa opäť ozve Procházkova harmonika. Bagitarista Marius Bartoň prispel nástojčivou baladou Tequila Sunrise, ktorá sa stala aj vďačnou súčasťou koncertného repertoáru. Namiesto zmien sú tu plochy, vytvárajúce pôsobivé podhubie Griglákovmu gitarovému majstrovstvu. Z podobnej kategórie je aj Love Time, kde po „amsterdamovskom“ úvode prichádza veľkolepá sláčikovo-gitarová medzihra. Takto vyzerá, keď sa láska vydarí. Love Time nie je recyklovanie osvedčených schém, ale dôkaz, že Griglák sa pozerá na materiál komplexne.

Úplne iný pohľad ponúka Impression – Griglák skladbu vystaval kompozične vrstvením syntetizátorov, dokazujúc, že sa obíde aj bez gitarového sóla. Subway je odpaľovačka, ktorá o Griglákovi hovorí, že je gitarový hrdina svetového formátu, v nadupanej téme, linkách aj sólach. Repertoárovkou Fermaty sa stala aj Hot Stuff s úvodným plápolavým syntetizátorom, krkolomnými behmi a dych vyrážajúcimi gitarovými sólami, kde opäť preniká progrockový fundament a Griglák s kapelou rozbalí, stručne povedané, všetko naplno. No a skvelý celok uzatvára klavírová miniatúra Digestive, ktorá hovorí o tom, že Griglák by mohol byť všetko, čo chce: Aj skladateľ vážnej hudby.

Sleevenote 2025: Marian Jaslovský